Re: Breannin zámok

[Utagawa Sora]

*Bolo to, ako ocitnúť sa v rozprávke skríženej s hororom. Ako sen, ktorý bol až príliš živý na to, aby bol len snom. Quabdur bolo vždy čarovné miesto v ktorom mágia síce nebola na dennom poriadku, no nebola ani dva razy prekvapujúca. No byť vrhnutý do spleti symbolov, ocitnúť sa v tajomnej miestnosti pod vlastným domom a nechať sa opantať atmosférou, ktorá z nej sálala, bolo omnoho magickejšie než by kedy čakal. Šok a strach mierne vytlačila zvedavosť. Túžba zistiť, aké tajomstvá skrýva toto miesto. Keď by si už myslel, že jeho oči absorbovali všetky prekvapenia, zbadal čosi, čo sem nezapadalo. Z jednej tehly vytŕčal niekoľko centimetrový, elegantný kôl, ukončený v látke obaleným štvorcom.*

[Itome Tsuki Utagawa]

*Zalial ma chlad. Boli sme pod zemou, vanul tu mrazivý vánok. Pohliadla som na Soru. Sledovala som jeho pohľad, ktorý sa zastavil na kole trčiacom zo steny. Pristúpila som bližšie k nemu, oprášila ho od pavúčich nití. Uchopila som do dlaní hodvábnu látku. Sorovi som venovala jeden letmý pohľad. Moju myseľ spaľovali neutíchajúce dva hlasy. Jeden ma presviedčal o tom, že moje konanie by bolo správne, no však druhý ma presviedčal o presnom opaku. Netušila som na ktorú zo svojich dvoch časti mysle pristúpiť. Zatvorila som oči, a potiahla za páku.*

[Utagawa Sora]

*Chcel Itome zastaviť, no inštinkt mu v tom zabránil. Namiesto toho sledoval, ako sa sestra dotkla páčky a v duchu očakával vŕzganie otvárajúcich sa dvierok, ďalšiu tajnú miestnosť, či odkrytie ďalšieho kúzla tejto miestnosti. To posledné sa čiastočne splnilo, keď sa páčka zasunula, tehla sa pohla a spolu s ňou sa pohli aj ďalšie tehly v jej okolí. Zasunuli sa do dutiny za stenou. Po chrbte mu prebehli zimomriavky a spravil niekoľko krokov k otvoru, ktorý vznikol v stene. Prekvapene hľadel na tmavý zamat, bezchybný, bez jedinej diery, bez jedinej škvrny, s mahagónovými dvierkami a s ostrým hrotom namiesto kľučky uprostred.* Myslíš, že...* nedopovedal, ani nepozrel na sestru, iba sa prstom načiahol za hrotom a pocítil ostrú bolesť, keď sa mu na prste vytvorila krvavá škvrna veľkosti hrachu. A v tom sa dvierka...*

[Itome Tsuki Utagawa]

* Zmätene som hľadela na tehly strácajúce sa za stenami. S tichým šuchotom sa pred nami objavili dvierka. Hlavu som naklonila na bok. Nemala som možnosť ani sa vyjadriť a brat už siahal na ostrý hrot trčiaci z dreva. Natiahla som ruku, že ho zastavím, ale tá mi iba ochabnuto pristála po boku. V zatuchnutej miestnosti sa objavila nová vôňa. Hrdza a soľ. Prenikavá aróma tiahnúca sa iba z malého červeného fliačika na jeho prste. Dvere sa otvorili. Tmavá, malá komnata, ktorá uprostred skrývala vysoký, čerešňový stolček. Úložná časť bola prikrytá bordovým zamatom na ktorom sa v slabom svetle blýskali žlté odlesky drahého kovu. Obišla som Soru a zaplnila som neveľký priestor. Sviecu som priložila k malému predmetu v tvare medailóna na zlatej retiazke. Bol prekrásny. Rovnako ako predošlá miestnosť, bol rysovaný rôznymi ornamentami, tiahnúce sa po celom obvode. Koniec každého jedného konárika bol okrášlený o malé písmenko. Vzala som ho medzi palec a ukazovák aby som si ho prezrela bližšie. Avšak stalo sa niečo čo som vôbec neočakávala.*

[Utagawa Sora]

*S odstupom sa díval na otvárajúce sa dvierka, nutkanie utrieť si krv z prsta už vôbec necítil, namiesto neho prišla zvedavosť i strach. Uprene hypnotizoval dvierka a následne pokračoval v rovnakej činnosti, iba vymenil dvierka za podstavec a... za medailón na ňom. Prekvapene sa mu zmrštili obrvy a skôr než on sám stihol predmet preskúmať, držala ho v rukách sestra. Chcel lamentovať, chcel ju odtiaľto dostať, pretože tajná miestnosť s tajnými ornamentmi, tajnou pákou a tajnou skrinkou v stene, iste nebola taká tajná len zo žartu. No vedel, že aj ona má právo byť zvedavá, pretože ani jeho by z tohto miesta nedostalo ani stádo koní. Premeral si šperk v sestriných krehkých rukách, keď zrazu... Sa medailón nazeleno rozsvietil. Z každej rytiny, každého ornamentu, dokonca aj z retiazky, na ktorej visel prívesok, začalo vyvierať jasné zelené svetlo, ktoré osvietilo celú miestnosť. Zacítil mierny vánok, na okamih za cítil vzdialený, na míle vzdialený, akoby sa ocitol v inej realite, akoby všetko okolo neho bol iba sen a on sa z neho na ten krátky okamih dostal. Potom svetlo z prívesku pohaslo, vánok sa zmenil na silný vietor, vlasy mu v ňom lietali a oči neveriacky švihali na všetky strany. Vietor ustal tak rýchlo, ako prišiel. Zmätene chcel sestre šperk vytrhnúť a pri letmom dotyku pocítil elektrický skrat. Toto nie je normálne, rozhodne to nie je normálne. Mali by sme... Mali by sme to radšej nechať tak, nestarať sa, je to nebezpečné, ale hoci mu v hlave vírili tieto myšlienky, veľmi dobre vedel, že medailón len tak nenechajú.*

[Itome Tsuki Utagawa]

* Do očí mi udrela silná, machová žiara. Vlasy mi rozfúkal prievan. Bolo to akoby som si hlavu vystrčila z koča s neuveriteľnou rýchlosťou, ba bolo to mocnejšie. Na prste sa mi znova otvorila krvácajúca rana. Zatvorila som oči a sústredila som sa na vzduch prúdiaci okolo mňa, na pulzujúcu krv v spánkoch. Mala som strach, obavy, ale zvedavosť mi nedovolila pustiť medailón. Na sekundu sa všetko ponorilo do ticha. Viečka sa mi zachveli a otvorila som ich. Pod nohami som cítila piesok, hebký, horúci. Prudko žiariace Slnko nad hlavou, žmúrila som doňho, ticho preťal ohlušujúci výbuch. Pozrela som dole, stála som na nejakom vyvýšenom mieste, podo mnou sa ako mravce hemžili ľudia. Nenávistné výkriky, hlasné výbuchy, rezonojúce, nevysvetliteľné zvuky. Atmosféra bola napätá, nebezpečná. Zreničky sa mi rozšírili. Srdce, krv mi zaplavil strach. Pozrela som okolo seba, brat tu nebol. Medailón v mojich rukách vyžaroval svetlo, príjemné teplo mi ako bodavé ihličky vpúšťal do tepien. No strach to neprehlušilo, pustila som sa medailónu. Znova okolo mňa začal prúdiť silný vietor, hmla obklopila moju bytosť.*

[Utagawa Sora]

*Zaryl si nechty do zápästia, snažiac sa tým priviesť svoj zdravý rozum k moci. Znepokojene hľadel na Itome, ktoré vyzerala taká vzdialená, taká chladná a neosobná, až kým sa jej medailón neprešmykol cez prsty a s cinknutím nedopadol na zem. Odkopol ho do tmavého rohu a zatriasol sestre plecami, potom chytil jej hlavu do dlaní a uprene sa jej zahľadel do očí.* Itome, čo sa deje? Si v poriadku? Nedotýkaj sa toho a... Mali by sme to nechať tak, vrátiť to tam a... možno... ja viem, že je to príliš magické ale... možno bude niečo vedieť strýko. Áno, musíme ísť za strýkom. žil tu dvadsať rokov a táto tajná miestnosť... Nevieme, čoho je to schopné, čo to je, my... mali by sme to nechať tak...* prekvapene zistil, že sa mu slová strácajú v hrdle a vety formuluje len s vypätím síl. A hoci si pripadal neuveriteľne hlúpo, na žiadne posilňujúce a veľavravné frázy skrátka nemal.*

[Itome Tsuki Utagawa]

* V neutíchajúcom hluku som v pozadí začula bratov hlas. Krehký, každou sekundou som očakávala, že sa mi stratí. Bol to jediný známy faktor v okolí. Sústredila som naň, nemohla som prísť o jedinú nitku, čo ma držala v realite. Prievan ustál, žiara pohasla. V blikotajúcom svetle sviečky som zahliadla bratovu, strhanú tvár. Cítila som ako mnou trasie. No ešte stále som nebola schopná reagovať. Cítila som ako mi po prste tečie karmínový pramienok. Hrejivé teplo zo šperku zmizlo, bodavé ihlice prestali. Zaklipkala som viečkami. Dostávala som sa do skutočnosti, bola som znova plne prítomná v malej komnate, pred podstavcom a hladím do zmätených bratových očí. Sorove slová sa prelínali do nezrozumiteľných slabík. Potriasla som hlavou. Brata som uchopila za ruky. * Pokoj.* Môj hlas bol trasľavý, nepresvedčivý. Dokonca ani samu seba som o tom nepresvedčila. Uvedomovala som si nebezpečenstvo, ktoré plynule z toho predmetu, hoci som bola úplne zmätená. Čo to bolo za miesto? Nerozumela som tomu, čo sa za ten zlomok sekundy, či mnohých minút udialo. A po pravde som to vedieť asi ani nechcela.*

[Utagawa Sora]

*Patetické, musí ťa upokojovať dvanásťročné dieťa, zastoná v duchu a potom nahlas preglgne a vytiahne si ruky s Itominých dlaní.* Ja viem, ja viem...* nervózne začne krúžiť do miestnosti a spájať prsty, prepletať si ruky, snaží sa rozmýšľať, no na nič rozumné neprichádza.* Čo keby sme... Itome...* nedopovie a zamieri rovno k medailónu, ťažkopádne ho schmatne a zvrtne sa k podstavcu. Rýchlo ho vhodí dnu a zaklapne dvierka, pričom pri ich buchnutí mu telom preletí nevysvetliteľný pokoj a zadosťučinenie. Rozhodne však nie je koniec.* Poď Itome, to že tu budeme stáť a pozerať sa okolo ako teľa na nové vráta, nám nepomôže.* Skúsi ju jemne postrčiť smerom k východu, hoci od neho prúdi akási energia, ktorá ho chce silou mocou udržať v miestnosti. Namýšľaš si, nič také.*

[Itome Tsuki Utagawa]

* Ruky, ktoré opustili bratove zovretie, ostali ledabolo padnuté popri tele, odrazu boli, tak chladné, pusté. Telo som mala nabité nepríjemným nábojom. Mlčky som pozorovala počúvala bratove slová. Mal pravdu, najlepšie by bolo čo najrýchlejšie vypadnúť z tejto tajomnej miestnosti. V momente, keď Sora uchopil medailón od dlaní som očakávala znova ohlušujúce zvuky, prievan, svetlo, no nič sa nedialo. Vydýchla som si a otočila sa na päte. Prudký pohyb zapríčinil, že sa so mnou zatočila celá miestnosť. Oprela som sa o chladnú stenu.*

[Utagawa Sora]

*Znepokojene pristúpil k Itome, keď zbadal jej zaváhanie.* Čo sa deje? Si v poriadku, sestrička?* opäť sa otočil čelom k nej sa snažil sa jej z tváre vyčítať emócie. Možno ak by vedel, ako sa cíti, vedel by lepšie, čo robiť. Možno že aj ona by vedela riešiť problém s medailónom lepšie než on. Slabo jej chytil jednu ruku a po chvíľke ju pevne stisol. Nie je v tom sám a ona v tom nie je sama. Nikdy nebudú sami, kým budú mať jeden druhého.* Poď Itome, ja viem, že je toho na nás veľa a pravdepodobne ani oka nezažmúrime, ale cez deň sa všetko rieši jednoduchšie,* zahlási trhaným hlasom, pochybujúc o vlastných slovách.*

[Itome Tsuki Utagawa]

* Zabalancovala som, no čo najrýchlejšie som sa pokúsila o rovnováhu. Svieca sa zaknísala. Brat ma uchopil za dlane.* Áno, rozumiem. Bude všetko v poriadku.* Neverila som vlastným slovám. Pomaly som prekonala pár neurčitých krokov a vyštverala som sa po rebríku. Znova som sa ocitla v pivničnej miestnosti, páchnucej po zatuchlinách, starých zaváraninách, mokrých stenách. Vŕzgajúce schody som prekonávala pomalými krokmi. Otvorila som dvere a znova sa nadýchla čerstvého, chladného vzduchu. Stromy sa prehíňali pod nápormi vetra. Otočila som sa chrbtom k lesu a čakala som kedy uvidím vychádzajúceho brata.*

[Utagawa Sora]

*Prikývne, skôr pre seba než pre sestru a nasleduje ju hore po rebríku, v tesnej blízkosti, akoby bol pes na obojku. Keď sa mu hlava ocitne nad padacími dvierkami, znechutene sa pozrie na zaváraninové fľaky v okolí a keď otvorom prestrčí celé telo, razantne padacie dvierka zaklapne, a potom na nich chvíľu stepuje, akoby ich chcel vdupať do zeme. Akonáhle prejde na čerstvý vzduch, adrenalín v žilách mu poklesne. Nič sa nezmenilo. Okolie je tiché. Za sebou má svoj dom, svoje útočište. Pred sebou sestru, v mnohých ohľadoch svoju bútľavú vŕbu. Nie, ten medailón je neškodný. Iste je neškodný a nepodstatný.*

[Itome Tsuki Utagawa]

* Po mysli mi behalo mnoho otázok, mnoho myšlienok. Netušila som, že či s tým čo som zažila sa mám zdôveriť Sorovi. Netušila som čo bude najlepšie, no v každom prípade budem sa s ním o tom medailóne porozprávať, skôr či neskôr. Obišla som svoj domov, vietor mi prevetral hlavu, ujasnila som si aspoň tie najzákladnejšie myšlienky a spustila som.* Ten medailón...* nevedela som ako to povedať. V hĺbke duše som cítila, že je nebezpečný, vedela som to, ak by sa dostal do nesprávnych rúk, bola by to pohroma. Nepríjemný pocit ovíjal celé moje vnútro ako neskrotný had. *...je nebezpečný.* Moje presvedčenie zo sekundy na sekundu rástlo. Strach bol nekompromisný. Celá táto situácia bola nevyspytateľná.*

[Utagawa Sora]

*Zhlboka vdychoval a vydychoval čerstvý vzduch, ktorý naňho pôsobil ako poriadny spánok po prepracovanom dni a zároveň chladil jeho rozpálené telo. Vedel, že ísť teraz do postele bude absolútne zbytočné, lebo jednak ho príhoda s medailónom príliš nabudila a zároveň sa bude v teplých perinách len prevracať a budú ho iritovať i tie najtichšie zvuky z okolia. Itomin hlas ho vydesil. Aj jej slová. To, že medailón je nebezpečný, sa mu akosi zakorenilo v mysli bez toho, aby si to preveril, ale jej slová zneli tak rozhodne, tak vierohodne.* Aj ja si myslím. Vyzeral tak... tajuplne a... tie dvierka, tá krv. To nebolo len tak,* i tak sa mu v sestrinom hlase niečo nevidelo.* Itome... stalo sa tam dole... niečo?*spýtal sa s obavami v hlase, pretože očividne medailón na sestru zapôsobil ešte väčšmi než na neho.*